* 1989, Čadca

V rokoch 2009 – 2015 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Doc. Štefana Balázsa. Žije a tvorí v Prahe.

Trojnásobný finalista súťaže Ján Bátorek priznáva, že je dieťaťom 90. rokov a tento fakt jednoznačne ovplyvňuje formu, ale aj obsah jeho vizuálného jazyka. Autor vyrastal v malom kysuckom meste, kde ho formoval mix západnej a východnej estetiky, tak charakteristický pre divoký záver minulého tisícročia. Práve tranzitné obdobie, navyše v mimoriadne konzervatívnom prostredí spôsobilo, že Bátorek bol ako malý chlapec konfrontovaný s dvoma celkom odlišnými vizuálnymi systémami. V televízii sledoval Matelka so Spidermanom, samolepky Terminátora si lepil na starú československú chladničku. Postupom času si začína všímať socialistické sídliská postriekané graffiti, objavuje subkultúry, ktoré ho formovali, ako sú metal, punk, neskôr aj porno, fetiš... Bátorek priznáva, že sa inšpiruje expresionizmom, surrealizmom, Lynchom, postmodernou, poéziou, okolím a podvedomím… Fascinuje ho nielen postapokalypsa, ale aj pocit strachu a nesmrteľnosť – vnútorné pochody, psychika, démoni... Formálne jeho prednostne figurálnu maľbu definuje kombinácia expresívnych tendencií, príklon k symbolizmu, ale bezpochyby aj vizualita českej „čiernej školy“.

Finálové dielo Sídliskový chlapec (2022) trefne vizualizuje prostredie, v ktorom mnohí z nás vyrastali. V spomienkach na detstvo sa miešajú hrdinovia z obrázkových knižiek, fragmenty väčších architektonických celkov, ale aj kachličky v maminej kuchyni. Naivné naráža na túžbu byť akceptovaný, čo sa deje najmä prostredníctvom vonkajších znakov – oblečenia, doplnkov, tetovania, ktorými vyjadrujeme príslušnosť k určitej skupine či klanu, s ktorou sa chceme stotožniť. Bátorek sa snaží zachytiť fragmenty mestských subkultúr a atmosféru, ktorá z nich vyžarovala - znepokojivú náladu, divný vtip, nadsázku.

„Špatné tribalové tetovačky, šedé sídliská, krčmy, odreté hánky, boľavé srdcia, drogy a všetky tie mrazivé a zároveň tak hrejivé spomienky vkladám do bizarných sureálnych výjavov. Sídliskové deti sa prechádzajú po sídlisku s vizážou bájnych bytostí a mutantov zo západných animákov. Občas sami, inokedy v skupinkách, nejdú domov, kujú pikle, poflakujú sa, hltajú slobodu...“ (J. B.) 

* 1992, Bojnice

V rokoch 2019 – 2021 študoval na FU OSU Ostrava Ateliér maľby IV. Marka Meduny a Petra Duba, predtým v období  2015 – 2018 na AVU Praha v Ateliéri maľby IV. prof. Martina Mainera. V rokoch 2012 – 2015 študoval na FU Ostravské Univerzity v ateliéri Voľná grafika pod vedením M. Sibinského a paralelne v 2013 – 2014 absolvoval študijný pobyt na ASP im. Jana Matejki, Krakow v Poľsku.

Debutant súťaže Samuel Kollárik prezentuje jasne ukotvený a vymedzený autorský program. V čase, kedy sa v ostatných rokoch akosi „prednostne“ riešili a riešia „ženské otázky“, problémy a témy je zaujímavé, ale aj potrebné vidieť ich dnes menej prítomný, no dôležitý protipól. Kollárik navyše k zvolenej téme pristupuje komplexne – obsah s formou sú uňho v symbióze, problematiku rieši dlhodobo a dôrazne. Silným momentom jeho maľby je práca s figúrou a bohatý naratív. Svedčí mu aj priamy kontakt s českým prostredím, z ktorého destiluje vizuál na pomedzí grotesky, až absurdity.

Jasne to dokumentuje aj finálová maľba We were born upside down / Narodili sme sa dole hlavou (2022). Kollárik prekvapivo spodobuje nečakaný archetyp – maľuje skinheada ako druh antihrdinu. Jeho prebujnelú maskulinitu otáča dole hlavou. Stojka nám razom ponúka iný pohľad na situáciu, poskytuje zmenenú perspektívu. Kollárik svojho protagonistu ukazuje postaveného naopak, zasadeného vo fiktívnom „východeurópskom“ betónovom prostredí, ktoré ozvláštňujú nejasné levitujúce atribúty. Ukazuje ako maľovať antihrdinu – ako sa vyhnúť adorujúcej póze vztýčenej postavy v priestore. Slovami autora „Dezorientácia je viac ako orientácia. Prijatá ako princíp maľby určuje symbolmi referenčné polia, pojítkom je mužnosť a jej stereotypy a limity. Je trieštená masou, racionalitou, poznaním a nehou. Mnohosť formálnych prístupov je výsledkom skúmania média a hmoty farby s apelom na symbol a jeho vyznenie. Často so zámerom dištancu a humoru. Téma smeruje k poznávaniu maskulinity ako fenoménu z osobného subjektívneho hľadiska“.

* 1992, Trnava

V rokoch 2016 – 2022 študovala na Vysokej škole výtvarných umení, na Katedre maliarstva, v Ateliéri mal+by u doc. K. Kosziby; v období rokov  2012 – 2015 absolvovala aj audiovizuálne štúdiá na FTF Vysokej škole múzických umení. Paralelne v rokoch 2014 – 2015 absolvovala študijný pobyt na FAMU Praha, na Katedre fotografie.

Debutantka súťaže Martina Červenková je čerstvou absolventkou VŠVU, no jej pohľad na maľbu je vskutku kinematografický – prirodzene to súvisí s jej dvojdomým štúdiom, ktoré absolvovala aj v oblasti filmu a fotografie. Jej maliarskej tvorba nie je ohraničená, autorka ju pojednáva širospektrálne  (podobne ako filmový príbeh) – raz je to detail, inokedy celok – fokus na detail, či atmosféru....

Potvrdzuje to aj jej finálová maľba Privátne javiská (2022), ktorá zaujme pokusom o istú renesančnú výstavbu diela (upomienka na Zdrodenie Venuša Sandra Boticelliho). Trblietanie flitrového šatu evokuje glamour éru filmu, pričom Červenková tento „feeling“ zdarne transponuje do aktuálneho stavu maľby. Podobne ako fotografické portréty Rineke Dijkstra aj v prítomnej maľbe zaujme konflikt akejsi skrytej intimity zobrazenej postavy a veľmi jasnej formy pózovania. Tak ako v kinemotografii aj v maľbe či fotografii je jedným z hlavných problémov otázka svetla – Červenková ho pojednáva svojsky – nevníma ho ako základnú kvalitu obrazu, ale jeho nadstavbu. Sama autorka hovorí „Obraz ako javisko - miesto javenia sa, stávania a stretávania (aj so samým sebou). Zároveň priestor pre predstavenie, performativitu smerujúcu k divákovi, ale aj tú súkromnú. Dve polohy - privátna a javisková sa prekrývajú a miešajú - súkromné sa stáva extrovertným a performatívne je procesom stávania sa a utvárania subjektivity. Hra identifikácie a odcudzenia“.

V rokoch 2008 - 2014 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, najskôr na Katedre grafiky a iných médií pod vedením profesora Roberta Jančoviča, potom na Katedre maľby a iných médií pod vedením profesora Daniela Fischera. Letný semester 2012/2013 strávila na Magyar Képzőművészeti Egyetem v Budapešti, v Ateliéri maľby (profesori Bukta Imre a Kiss Péter). V rokoch 2015, 2019 a 2020 bola finalistkou súťaže Maľba.

Rita Koszorús sa vo finále súťaže objavuje po štvrtýkrát, pričom všetky finálové diela charakteristicky vypovedajú o umeleckom snažení ako aj širokom zábere maliarkych postupov a prostriedkov tejto autorky. Je zrejmé, že Koszorús v oblasti maľby skúša rôzne procesy, nenechá sa strhnúť overenou manierou ani prevažujúcimi trendmi. Ide vlastnou cestou a aj keď to nie je vždy jednoduché, vnútorné presvedčenie je evidentne pre ňu dôležitým hnacím motorom. Vo svojej tvorbe prepája maliarske školenie so zrejmou afinitou k participatívnym projektom, nevyhýba sa ani aplikácii grafických či kresbových postupov. Práve v tejto pozoruhodnej kombinácii a odvahe experimentovať tkvie sila jej prác.

Finálové dielo schMERZbild FALL (2021) je maliarskou kombináciou levitujúcich štruktúr, ich vzájomných vzťahov a ich vizuálneho pôsobenia. Autorka vo svojej tvorbe dlhodobo pracuje s technikou koláže – nielen formálne, ale aj ideovo. Počas uplynulých rokov sa jej tvorba začala uberať smerom k abstrakcii, ktorá pre ňu predstavuje najmä slobodu pravidiel. Inšpiruje ju absurdnosť každodennosti, venuje sa témam (kolektívnej) identity a pozície maľby v umení a analýze času.

Koszorús vo svojej tvorbe citlivo reaguje na bohatosť estetických foriem obdobia modernizmu, ktoré vedome i nevedome reflektuje a interpretuje. Ako pripomína, analýza modernistickej estetiky spočíva v hľadaní vývoja vizuálnej identity, ale aj vkusu, ktoré výrazne formovali naše kultúrne povedomie. Aktuálne u autorky najviac rezonuje téma času, nostalgie a pamäti. V poslednom období sa upriamuje najmä na možnosť vytvorenia kompaktného zážitku. Koláž ako forma/nástroj budovania nielen obrazu ale aj priestoru či videa. Vnímanie sústreďuje na pocity, esencie - na prvý pohľad menej nápadné detaily – drobné vyrušenia v každodennom plynutí. Ako zdôrazňuje samotná autorka - absurdný detail či okamih vtipu sú práve tým zastavením času, ktoré je charakteristické pre jej umeleckú prax.

V rokoch 2014 – 2020 študovala na Vysokej škole výtvarných umení a dizajnu v ateliéri Mal+by pod vedením Klaudie Kosziby. V roku 2017 absolvovala študijný pobyt na Stroganov akadémii umení v Moskve.

Debutantka súťaže Ivana Mojšová pojednáva vo svojich obrazoch o široko ukotvenom okruhu tém – „od romantiky po soft porno, od ženských aktov po vypitvané kurča“. Vyjadruje sa prostredníctvom protichodných polôh a formálneho striedania štýlov. Prednostne v nich rozvíja dynamiku mocenských vzťahov – zaujíma ju honba za niečím vytúženým – či už je to slasť, moc, dobrý úlovok, chvíľkové potešenie. Na obrazoch sa prakticky stretávajú dva tábory bojujúcich – víťazi a porazení, lovci/predátori a obete/koristi. Autorka často narába s ambivalenciou scény, kóduje ju prostredníctvom symbolov a odkazov. Kto je vlastne víťazom a kto porazeným? A čo ak sú si rovnocennými partnermi a uspokojenie prichádza na oboch stranách rovnako…? Nositeľmi deja sú najmä ženské postavy. Víťazia, sú pokúšané, apatické, nečinné.

Vo svojej finálovej maľbe This is a Painting of Triumphal Photography by David Chancellor (2021) Mojšová maliarsky spracováva dokumentárnu fotografiu Davida Chancellora „Huntress with Buck“, ktorá zachytáva dievča na koni s trofejou. V spektre telových farieb s prevahou okra zachytáva kontrast sily mladej lovkyne s momentom zraniteľnosti a pominuteľnosti prostredníctvom ulovenej antilopy. Tematicky tak nadväzuje na predošlé maľby mapujúce vzťah človeka a zvieraťa, predátora a loveného. Maľba je Mojšovej „autoportrétom“ – obrazom silnej maliarky, ženy lovkyne. Autorka zaujímavo stavia kompozíciu – tá sa zbieha vo fascinujúcej tvári ženy, ktorá je prakticky v druhom pláne, zdanlivo najmenšia, no v obraze najpodstatnejšia. Istá asexuálnosť, takmer až budovateľská odťažitosť je možno odkazom na fantastické svety, prípadne odvolávkou na estetiku socialistického realizmu. Práve táto príbehová nejasnosť núti diváka zaoberať sa naznačeným dejom. Autorka pritom pripomína, že reflektuje osobné prežívanie, introspekciu, túžbu po dokonalosti či vymanenie sa, nesúhlas…

V roku 2011 získala bakalársky titul na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2012 – 2020 pokračovala v štúdiu maľby na Akademie der bildenden Künste vo Viedni (prof. Ashley Hans Scheirl, asistentka Dr. Ruby Jana Sircar) a v roku 2017 tu absolvovala stáž v ateliéri Performatívne umenie a socha u Monici Bonvicini. Od roku 2018 pôsobí na HfBK Hamburg ako držiteľka ASA Stipendium, u Anselma Reyleho, Simona Denny a Jutty Koether. V roku 2011 bola finalistkou súťaže Maľba, v rokoch 2019 a 2020 bola v tejto súťaži ocenená druhým miestom. Aktuálne, v roku 2021, je finalistkou prestížnej Ceny Oskára Čepana.

Èv van Hettmer zastupuje v súťaži síce plošnú, ale viac senzuálnu, či skôr až bad painting polohu súčasnej maľby. V rámci svojej tvorby pracuje s rôznymi vizuálnymi motívmi, dlhodobo sa však pokúša tematizovať ženskú sexualitu či telesnosť, vychádzajúc z vlastnej intímnej skúsenosti. Aj preto, že autorka sa vyžíva v bezprostrednej, či doslova bezstarostnej maľbe, vyjadruje sa k téme bez pátosu; s ľahkosťou, poučená vlastným hľadaním cesty k sebe samej, ale aj maľbe ako takej. Priznáva, že sa vo svojej koži cíti sama so sebou dobre, bez ambície čokoľvek na sebe vylepšovať, a to je na jej tvorbe aj cítiť. Hľadanie rovnováhy v osobnom či umeleckom snažení je pre Hettmer prirodzene procesom „trápenia“ (tápania), uvedomuje si to a nevzdáva ho; naopak, dokáže s ním autenticky pracovať. Aj vďaka tomu jej zdanlivo nedokonalá či naivne detinská maľba pôsobí autenticky a uveriteľne.

Presne tieto východiská jasne dokumentuje aj finálové dielo Lemonade (2021), ktorým autorka nadväzuje na „Red Cycle”, cyklus diel v monochromatickej červenej farbe. Tematicky sa opäť zameriava na osobný rozvoj – s organickým vývojom životných zvratov sa vyrovnáva tvorivou rezistenciou – nepriazeň premieňa na príležitosť. Naďalej rozvíja „otvorený“ a spontánny rukopis, prináša basquiatovsky rebelský moment, ale aj frivolný boucherovský pohľad na ženu ako primárny zdroj rozkoše. Spomenúť treba takmer až matissovské kolážové narábanie s priestorom a vizuálnymi plánmi. Pozoruhodný je však hlavne výber farieb – namiesto očakávanej limonádovej farby sú zmrzlina, ale aj ľalia čierne. Autorka opätovne a zámerne dráždi očakávania spoločnosti i vlastnej rodiny. Presne tak sa dlhodobo zbavuje pút a užíva si pocit slobody. Jej tvorba ide akoby proti prúdu, stráni sa prvoplánovej jednoznačnosti a rozvíja vlastnú, neopozeranú poetiku. Aj preto je jej „ženská“ maľba sebavedomá a zábavná zároveň.