V rokoch 2008 – 2014 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, najskôr na Katedre grafiky a iných médií pod vedením profesora Roberta Jančoviča, potom na Katedre maľby a iných médií pod vedením profesora Daniela Fischera. Letný semester 2012/2013 strávila na Magyar Képzőművészeti Egyetem v Budapešti, v Ateliéri maľby (profesori Bukta Imre a Kiss Péter). V rokoch 2015, 2019 a 2020 bola finalistkou súťaže Maľba.

Rita Koszorús sa vo finále súťaže objavuje po štvrtýkrát, pričom všetky finálové diela charakteristicky vypovedajú o umeleckom snažení, ako aj širokom zábere maliarskych postupov a prostriedkov tejto autorky. Je zrejmé, že Koszorús v oblasti maľby skúša rôzne procesy, nenechá sa strhnúť overenou manierou ani prevažujúcimi trendmi. Ide vlastnou cestou, a aj keď to nie je vždy jednoduché, vnútorné presvedčenie je pre ňu evidentne dôležitým hnacím motorom. Vo svojej tvorbe prepája maliarske školenie so zrejmou afinitou k participatívnym projektom, nevyhýba sa ani aplikácii grafických či kresbových postupov. Práve v tejto pozoruhodnej kombinácii a odvahe experimentovať tkvie sila jej prác.

Finálové dielo schMERZbild FALL (2021) je maliarskou kombináciou levitujúcich štruktúr, ich vzájomných vzťahov a ich vizuálneho pôsobenia. Autorka vo svojej tvorbe dlhodobo pracuje s technikou koláže – nielen formálne, ale aj ideovo. Počas uplynulých rokov sa jej tvorba začala uberať smerom k abstrakcii, ktorá pre ňu predstavuje najmä slobodu pravidiel. Inšpiruje ju absurdnosť každodennosti, venuje sa témam (kolektívnej) identity a pozície maľby v umení a analýze času.

Koszorús vo svojej tvorbe citlivo reaguje na bohatosť estetických foriem obdobia modernizmu, ktoré vedome i nevedome reflektuje a interpretuje. Ako pripomína, analýza modernistickej estetiky spočíva v hľadaní vývoja vizuálnej identity, ale aj vkusu, ktoré výrazne formovali naše kultúrne povedomie. Aktuálne u autorky najviac rezonuje téma času, nostalgie a pamäti. V poslednom období sa upriamuje najmä na možnosť vytvorenia kompaktného zážitku. Koláž ako forma/nástroj budovania nielen obrazu, ale aj priestoru či videa. Vnímanie sústreďuje na pocity, esencie – na prvý pohľad menej nápadné detaily – drobné vyrušenia v každodennom plynutí. Ako zdôrazňuje samotná autorka, absurdný detail či okamih vtipu sú práve tým zastavením času, ktoré je charakteristické pre jej umeleckú prax.

V rokoch 2014 – 2020 študovala na Vysokej škole výtvarných umení a dizajnu v ateliéri Mal+by pod vedením Klaudie Kosziby. V roku 2017 absolvovala študijný pobyt na Stroganov akadémii umení v Moskve.

Debutantka súťaže Ivana Mojšová pojednáva vo svojich obrazoch o široko ukotvenom okruhu tém – „od romantiky po soft porno, od ženských aktov po vypitvané kurča“. Vyjadruje sa prostredníctvom protichodných polôh a formálneho striedania štýlov. Prednostne v nich rozvíja dynamiku mocenských vzťahov – zaujíma ju honba za niečím vytúženým – či už je to slasť, moc, dobrý úlovok, chvíľkové potešenie. Na obrazoch sa prakticky stretávajú dva tábory bojujúcich – víťazi a porazení, lovci/predátori a obete/koristi. Autorka často narába s ambivalenciou scény, kóduje ju prostredníctvom symbolov a odkazov. Kto je vlastne víťazom a kto porazeným? A čo ak sú si rovnocennými partnermi a uspokojenie prichádza na oboch stranách rovnako…? Nositeľmi deja sú najmä ženské postavy. Víťazia, sú pokúšané, apatické, nečinné.

Vo svojej finálovej maľbe This is a Painting of Triumphal Photography by David Chancellor (2021) Mojšová maliarsky spracováva dokumentárnu fotografiu Davida Chancellora „Huntress with Buck“, ktorá zachytáva dievča na koni s trofejou. V spektre telových farieb s prevahou okra zachytáva kontrast sily mladej lovkyne s momentom zraniteľnosti a pominuteľnosti prostredníctvom ulovenej antilopy. Tematicky tak nadväzuje na predošlé maľby mapujúce vzťah človeka a zvieraťa, predátora a loveného. Maľba je Mojšovej „autoportrétom“ – obrazom silnej maliarky, ženy lovkyne. Autorka zaujímavo stavia kompozíciu – tá sa zbieha vo fascinujúcej tvári ženy, ktorá je prakticky v druhom pláne, zdanlivo najmenšia, no v obraze najpodstatnejšia. Istá asexuálnosť, takmer až budovateľská odťažitosť je možno odkazom na fantastické svety, prípadne odvolávkou na estetiku socialistického realizmu. Práve táto príbehová nejasnosť núti diváka zaoberať sa naznačeným dejom. Autorka pritom pripomína, že reflektuje osobné prežívanie, introspekciu, túžbu po dokonalosti či vymanenie sa, nesúhlas…

V roku 2011 získala bakalársky titul na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2012 – 2020 pokračovala v štúdiu maľby na Akademie der bildenden Künste vo Viedni (prof. Ashley Hans Scheirl, asistentka Dr. Ruby Jana Sircar) a v roku 2017 tu absolvovala stáž v ateliéri Performatívne umenie a socha u Monici Bonvicini. Od roku 2018 pôsobí na HfBK Hamburg ako držiteľka ASA Stipendium, u Anselma Reyleho, Simona Denny a Jutty Koether. V roku 2011 bola finalistkou súťaže Maľba, v rokoch 2019 a 2020 bola v tejto súťaži ocenená druhým miestom. Aktuálne, v roku 2021, je finalistkou prestížnej Ceny Oskára Čepana.

Èv van Hettmer zastupuje v súťaži síce plošnú, ale viac senzuálnu, či skôr až bad painting polohu súčasnej maľby. V rámci svojej tvorby pracuje s rôznymi vizuálnymi motívmi, dlhodobo sa však pokúša tematizovať ženskú sexualitu či telesnosť, vychádzajúc z vlastnej intímnej skúsenosti. Aj preto, že autorka sa vyžíva v bezprostrednej, či doslova bezstarostnej maľbe, vyjadruje sa k téme bez pátosu; s ľahkosťou, poučená vlastným hľadaním cesty k sebe samej, ale aj maľbe ako takej. Priznáva, že sa vo svojej koži cíti sama so sebou dobre, bez ambície čokoľvek na sebe vylepšovať, a to je na jej tvorbe aj cítiť. Hľadanie rovnováhy v osobnom či umeleckom snažení je pre Hettmer prirodzene procesom „trápenia“ (tápania), uvedomuje si to a nevzdáva ho; naopak, dokáže s ním autenticky pracovať. Aj vďaka tomu jej zdanlivo nedokonalá či naivne detinská maľba pôsobí autenticky a uveriteľne.

Presne tieto východiská jasne dokumentuje aj finálové dielo Lemonade (2021), ktorým autorka nadväzuje na „Red Cycle”, cyklus diel v monochromatickej červenej farbe. Tematicky sa opäť zameriava na osobný rozvoj – s organickým vývojom životných zvratov sa vyrovnáva tvorivou rezistenciou – nepriazeň premieňa na príležitosť. Naďalej rozvíja „otvorený“ a spontánny rukopis, prináša basquiatovsky rebelský moment, ale aj frivolný boucherovský pohľad na ženu ako primárny zdroj rozkoše. Spomenúť treba takmer až matissovské kolážové narábanie s priestorom a vizuálnymi plánmi. Pozoruhodný je však hlavne výber farieb – namiesto očakávanej limonádovej farby sú zmrzlina, ale aj ľalia čierne. Autorka opätovne a zámerne dráždi očakávania spoločnosti i vlastnej rodiny. Presne tak sa dlhodobo zbavuje pút a užíva si pocit slobody. Jej tvorba ide akoby proti prúdu, stráni sa prvoplánovej jednoznačnosti a rozvíja vlastnú, neopozeranú poetiku. Aj preto je jej „ženská“ maľba sebavedomá a zábavná zároveň.

V rokoch 2009 – 2015 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Doc. Štefana Balázsa. Žije a tvorí v Prahe.

Minuloročný debutant súťaže Ján Bátorek, ktorému víťazné umiestnenie uniklo o vlások, priznáva, že je dieťaťom 90. rokov a tento fakt jednoznačne ovplyvňuje formu, ale aj obsah jeho vizuálneho jazyka. Autor vyrastal v malom kysuckom meste, kde ho formoval mix západnej a východnej estetiky, taký charakteristický pre divoký záver minulého tisícročia. Práve tranzitné obdobie, navyše v mimoriadne konzervatívnom prostredí, spôsobilo, že Bátorek bol ako malý chlapec konfrontovaný s dvoma celkom odlišnými vizuálnymi systémami. V televízii sledoval Matelka so Spidermanom, samolepky Terminátora si lepil na starú československú chladničku. Postupom času si začína všímať socialistické sídliská postriekané graffiti, objavuje subkultúry, ktoré ho formovali, ako sú metal, punk, neskôr aj porno, fetiš… Bátorek priznáva, že sa inšpiruje expresionizmom, surrealizmom, Lynchom, postmodernou, poéziou, okolím a podvedomím… Fascinuje ho nielen postapokalypsa, ale aj pocit strachu a nesmrteľnosť – vnútorné pochody, psychika, démoni… Formálne definuje jeho prednostne figurálnu maľbu kombinácia expresívnych tendencií, príklon k symbolizmu, ale bezpochyby aj vizualita českej „čiernej školy“.

Finálové dielo Nuclear Face Swap (2021) odkazuje na autorovu trvalú fascináciu post-apokalypsou. Od detstva v ňom táto téma vyvoláva vzrušenie a strach zároveň. Ako chlapec o nej veľa premýšľal, najmä vzhľadom na časté traktovanie nukleárnej hrozby v spoločnosti, navyše zvýraznenej tragickou haváriou jadrovej elektrárne v Černobyle. Výsledkom týchto pocitov je pokus o vytvorenie „znepokojivého, no epického inferna, pri predstavách nad tým, čo bude po nukleárnej zime“. Jeho mutanti vizuálne vychádzajú z tradície západnej animácie a komiksu. Gigantická mierka je vyvažovaná prehistorickými tvormi (dinosaury) a dovedená ad absurdum kombináciou nesúrodých prvkov (hmyz, zmutovaný Ferdo Mravec). Ich telá sú organicky zrastené so strojmi, miesto tváre majú masku – jednoducho nukleárny Face Swap…

Od roku 2016 študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri mal+by K. Kosziby. V rokoch 2019 – 2020 absolvovala semestrálnu stáž na FaVU – VUT Brno, Ateliér malířství 2, doc. MgA. Luděk Rathouský.

Debutantka súťaže Anna Mária Beňová zastupuje v súťaži ďalšiu, výraznú polohu súčasnej „ženskej“ maľby. Sama svoje diela vníma ako artikuláciu telesnosti, rozkoše alebo intimity, často na hranici provokatívnosti či vtipu. Podstatné sú pre ňu však vzájomné vzťahy ženských postáv – ich výrazy, fiktívny/reálny priestor, do ktorého sú umiestnené, ale tiež vzťah námetu a maliarskeho prevedenia. Beňová priznáva, že objektom jej záujmu je žena, na ktorú je nazerané ako na objekt. Ako ženskú autorku ju priťahujú ženské figúry – telá, s ktorými sa (ne)prirodzene (ne)stotožňuje vďaka maľbe. Práve prostredníctvom nej sa pohráva s (cudzím) telom, ktoré sa stáva jej vlastným. Deformuje ho, naťahuje, zveličuje, trápi, ale aj adoruje – pričom sa práve takto snaží vyrovnať s jeho (vlastnou) ženskosťou.

Beňová vo finálovom diele Stret záujmov (2021) predvádza všetky vyššie načrtnuté východiská. Prostredníctvom maľby personifikovala ženské a mužské vzťahy do postáv psa a mačky. Skúma ich povahu, spochybňuje „klasickú“ rovnosť pohlaví, naznačuje výmenu rolí – mužský element je zachytený skôr v pasívnej polohe. Nechá nás tápať – prežívať triádu podľa vlastných preferencií. Beňová vo svojej tvorbe hľadá hranice, ktoré telo v maľbe ešte znesie (a teda to, čo znesie aj ona sama). Často pracuje s výjavmi, ktoré si vyberá z pornografických stránok – podivnosti však nerieši pre sexuálne pnutie či oslavu telesnosti. Jej motivácie sú oveľa hlbšie, skôr bolestivé ako roztopašné. Zaujímajú ju pocity, túžby a rozkoše – skúma ich vznik, podivné trvanie, ale aj zánik. Absurdita banálnosti sveta porna je zvláštne konfrontovaná so silným emočným prežívaním. Čo je viac?

V rokoch 2011 – 2017 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici na Katedre maľby pod vedením profesora Stanislava Balka. Žije a tvorí v rodnej obci Zemplínske Hámre, kam sa vrátila po ukončení vysokoškolského štúdia.

Debutantka súťaže Dominika Brečková má pre svoju tvorbu pozoruhodné východiská prameniace z očarenia ázijskou kultúrou. Zaujímajú ju presahy maliarskeho média – klasickú techniku maľby preto kombinuje s tradičnou formou výšivky a šitia do plátna. Okrem expresívnej maľby sa venovala aj autorskej kaligrafii, pracovala s grafickými technikami linorytu a monotypie. Okrajovo sa venuje výrobe drevených masiek, ručného papiera, mäkkej plastiky a kresbe s erotickou tematikou zameranou na ženskú intimitu, inšpirovanú japonskou mytológiou. Vizuálnu inšpiráciu čerpá zo starých japonských filmov, z divadla a poézie, fascinujú ju klasické japonské drevorezy a ich kompozícia. Vo svojej tvorbe vychádza zo zážitkov, konverzácií na sociálnych sieťach, hľadania spoločných a odlišných prvkov. Pracuje s naratívnym rukopisom, s humorom, dôležitý je pre ňu človek ako katalyzátor tvorivej činnosti.

Brečková sa vo svojej tvorbe zaoberá otázkou identity v dnešnej globalizovanej spoločnosti. Jasne to dokumentuje finálové dielo Ako ďaleko je východ (z) východu (2021), ktoré môžeme vnímať ako osobnú výpoveď autorky a najmä jej reakciu na nálady, ktoré prevládajú na východe Slovenska, kde žije. Slovanský stereotyp a pro-ruské nálady zastupuje postava Gopnika, subkultúry populárnej v štátoch s komunistickou minulosťou. Tá je v kontraste s postavou v kimone, upomínajúcou zasa na východné kultúry. Zasadenie výjavu do lesa, jeho tvarová a farebná štylizácia, výrazný ornament koberca, na ktorom dve ústredné postavy sedia, ale aj maska – zdvojená na strome ako démon lesa – odkazujú nielen na východné vplyvy a inšpirácie, ale aj tie západné, jasne poučené orientálnou vizualitou. Brečkovej maľba nás v mnohom upomína na secesiu a symbolizmus, najzásadnejšie snáď na tvorbu Edvarda Muncha. Istá trudnomyseľnosť, ktorá z obrazu vyvstáva, podivná pasivita až apatia a melanchólia vizuálne kontrastujú s červeným lesom (infernom) na pozadí. Nepokoj prameniaci z vizuálneho vnemu, ale aj samotného naratívu, je silnou kvalitou prítomného diela, ktoré silno prehovára k divákovi na viacerých úrovniach.

V rokoch 2019 – 2021 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Katedre maľby a iných médií, v 4. ateliéri prof. I. Csudaia. V rokoch 2015 – 2019 na Akadémii umení v Banskej Bystrici, na Katedre maľby v Ateliéri klasických maliarskych disciplín prof. Ľ. Hološku.

V ostatných rokoch Lucia Dunajová, ďalšia z tohtoročných debutantiek, pociťovala existenčnú ťažobu a znechutenie z ľudí – hlavne z ľudskej hlúposti. Prekonávala ich maľovaním nekonkrétnych osôb štýlom, ktorým v nich potláčala samotnú ľudskosť, a to maximálnym zjednodušovaním až takmer k bunkovej podstate alebo, naopak, pridávaním zvieracích atribútov. Výsledkom boli spočiatku karikatúry, ktoré skôr pobavili ako poukazovali na zúfalstvo. Dnes je jej prístup vyzretejší, hoci téma sa príliš nemení.

Finálové dielo Svätý Filister (2020) je súčasťou cyklu malieb, v ktorých sa autorka venuje ľudskej hlúposti, ale aj absencii sebareflexie. Už z názvu filisterský (zaostalý, konzervatívny, obmedzený, s plytkým životným cieľom) je zrejmé, že rieši to, s čím je dennodenne konfrontovaná. Človeka ako takého odsúdila po mentálnej, ale aj fyzickej stránke. Slaboduchosť, plytkosť, naivita, nevzdelanosť či životné priority ľudí z okolia – výrazne sa odlišujú od jej vlastných – stláča do abstrahovaných foriem, pripomínajúcich mikrobiálne tvory. Niečo živé, organické, no bez vyššej formy uvažovania a preciťovania. Abstraktné tvary upomínajúce na meňavky či prvoky. Jedinci sú v jej ponímaní zobrazovaní ako abstraktné primitívne útvary, zbavené akejkoľvek ľudskosti (filisterské jadrá). Aj napriek týmto východiskám samotná maľba na pomedzí mikro- a makrosveta evokuje figúru, resp. tvár, na čo prirodzene odkazuje aj názov diela.

V rokoch 2015 – 2017 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v 4. ateliéri pod vedením prof. Ivana Csudaia. V roku 2013 absolvoval stáž na L’École de Recherche graphique v Bruseli. V období rokov 2010 – 2014 študoval na Fakulte výtvarných umění VUT v Brne, Malířství 3 u profesora Martina Mainera. Žije a pracuje v Prahe.

Juraj Ďuriš, minuloročný debutant súťaže, dospel počas svojej tvorby k poznaniu, že „podstata tkvie v samotnom procese videnia“. Aj preto ho zaujímajú procesy (aj stereotypy) vnímania okolitého sveta, ale aj umenia ako takého. Všíma si, akú rolu v týchto dejoch zohráva vedomie, schopnosť formulácie myšlienok a zmyslových skúseností prostredníctvom jazyka či rozpoznávanie znakov. Ťažisko jeho záujmu sa presúva z reliktov ľudskej prítomnosti na človeka ako mysliacu a cítiacu bytosť. Inšpiráciu pritom hľadá v rôznych prostrediach – od klasickej maľby až po reklamu a graffiti. Využíva stratégie pop-artovej vizuality, aktualizuje ich však pre potreby 21. storočia. Narába s nimi premyslene a s vtipom.

Súťažné dielo Garáž II. (2020) predstavuje snovú krajinu vízií, v ktorej sa autor snaží prezentovať ako človek, ktorý stavia mosty medzi minulosťou a budúcnosťou. Ďuriš vníma budovanie ako triumf ducha, podobne ako spôsob osvojovania si majstrovstva techniky v maľbe, infraštruktúre, závodoch F1, NHL… Túžba človeka (umelca) zdokonaľovať sa, byť rýchlejší, presnejší, lepší, sa nikdy neskončí. Autor opätovne ponúka dôkladne vybudovanú kompozíciu a zručné hyperrealistické prevedenie, vystavané na interakcii viacerých plánov. Zámerné rozostrenie, dynamický moment pohybu; pokus o zachytenie rýchlosti a neustáleho toku (doprava, myšlienky) prináša istú voľnosť v pokusoch o interpretáciu tohto výpravne poňatého diela.

V rokoch 2011 – 2017 študoval na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v Ateliéri klasických maliarskych disciplín profesora Hološku. V roku 2018 absolvoval stáž vo fotografickom ateliéri Tona Stana v Prahe.

Napriek tradičnému vyzneniu a využitiu klasických maliarskych prostriedkov sa tvorba Romana Ďurčeka jednoznačne orientuje na prítomnú dobu. Autor sa svojsky snaží reflektovať život súčasného človeka – prednostne ho zaujímajú aktuálne problémy, ale rovnako aj príznačné momenty doby, ktoré sa pokúša identifikovať a následne vizualizovať. Citlivo vníma komplikovanú situáciu, v ktorej sa ľudstvo nachádza. Prítomný svet vidí ako zahltený civilizačnými prvkami, ktoré pre neho zosobňujú nebezpečné stránky života, číhajúce z každej strany na našu vnútornú stabilitu. Chápe ich ako dôsledok súčasného establishmentu. Ďurček opakovane využíva systém dominancie ilúzie figúry v dynamickom afekte, ktorá je fiktívna, a komponuje ju do mentálnej krajiny v zamrznutom čase a priestore, čo spôsobuje znehybnenie celého inscenovaného fotoobrazu. Ide mu o metafyzickú rovinu súčasnosti, pričom sa odvoláva aj na teóriu simulakra francúzskeho filozofa a sociológa Jeana Baudrillarda.

V tohtoročnom finálovom diele Staging (2021) opätovne prezentuje fragment mužskej postavy, ktorá je spodobená v inscenovanej póze. Ďurček znova rieši „problematiku“ výkonu, úspechu a túžby po materiálnom. Tomu podriadil aj využitie samotného podkladu – medeného plechu. Prostredníctvom prítomného diela sa snaží „stierať hranice medzi subjektívnym a objektívnym“. Ako priznáva, cieľom tejto maľby je poukázanie na frustráciu, zraniteľnosť a zároveň túžbu; vyjadruje apel ku globálnym problémom, ktoré z jeho pohľadu deštruujú svet… Balansuje na hrane dnešnej hektickej doby, tematizuje jej negatívny vplyv na človeka. Prílišné očakávania (kariéra, výkony, súťaživosť, úspech), bezohľadné tempo a trvalý stres smerujú k devastačnému vyhoreniu a prázdnote.

V rokoch 2007 – 2013 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave pod vedením doc. Klaudie Kosziby. Žije a tvorí v Bratislave.

Marek Jarotta sa vo finálovej dvadsiatke objavuje už piatykrát, v roku 2013 sa v súťaži umiestnil na druhom mieste. Porotu opakovane zaujal svojím autorským programom, v ktorom sa dlhodobo orientuje na špecifickú vizualitu uzlových, tranzitných miest. V otvorenom a dlhodobom cykle Nemiesta donedávna zaznamenával vyprázdnené a monochromatické priestory – letiskové čakárne, hotelové haly, podchody, detaily eskalátorov, mostov či zábradlí. Jarottu zaujímala ich takmer nepostihnuteľná identita, prameniaca z anonymity a uniformity. Celkovo v jeho dielach prevládal akýsi náznak post-apokalyptickej skazy, vyľudnenia, existenciálny nepokoj.

Pôvodný koncept však v ostatnom období autor aktualizuje. Potvrdzuje to aj súťažné dielo Kam ideme? (2019). Vybrané priestory už nie sú „len“ čierno-biele; autor ich dokonca začína zaľudňovať – umiestňuje do nich bezmenných cestovateľov, nomádov, užívateľov… Akoby v tomto medzipriestore bez identity vydestiloval esenciu súčasného sveta. Modrý akcent v takmer monochrómnej letiskovej hale či stanici podčiarkuje akýsi efekt skazy voči ideálu dokonalého cestovania a honbe za zážitkami. Tento pocit autor umocňuje aj formálne –zámerné výpadky akrylového transferu evokujú dojem ošúchanosti a staničnej „špiny“. Sú akoby rekonštrukciou, resp. dekonštrukciou spomienok. Jarotta dlhodobo skúma anonymnú identitu prostredí, ktoré určujú život súčasného človeka. Spodobuje dynamiku našej doby – jej rýchle tempo, celkové odcudzenie, izoláciu, prehnané očakávania. Výsledkom je maliarsky záznam reality – výsek našich každodenných procesov, banálnych presunov; esencia trvalej izolácie a odcudzenia. Prekvapivo dokumentuje nielen stratu identity verejného priestoru (šablónový vizuál bez konkrétnych historických či miestopisných väzieb), ale čo je podstatnejšie, veľa naznačuje o vzťahu indivíduum – masa (spoločnosť, kolektív). Riadená organizácia, vyplývajúca z potrieb postmodernej spoločnosti, najmä v týchto tranzitných miestach degraduje človeka na pohybujúcu sa jednotku, ktorej obeh v systéme nemá narušovať nič individuálne, osobné. Anonymita a odcudzenie – charakteristické atribúty súčasnej doby…

V rokoch 2013 – 2019 študoval na Fakulte umení TUKE v Ateliéri súčasného obrazu u doc. Szentpéteryho.

Felberov zdroj inšpirácie je zrejmý – popkultúra, béčkové horory, okultizmus… Umelec má evidentne blízko k tatérskej komunite, čo v jeho prípade možno vnímať pozitívne – nedochádza k žiadnej devalvácii jeho voľnej tvorby či, naopak, ani k jeho premotivovanému vstupovaniu do tohto špecifického prostredia. Tetovanie Felberovi jednoducho svedčí – či už na koži jeho klientov, alebo na plátne v rámci jeho umeleckého programu. Z tohto previzualizovaného sveta otrepaných motívov a klišé totiž dokáže vyabstrahovať esenciu silného vnemu, gesta či štruktúry, a s tou podľa potreby pracovať ďalej. Jeho maliarsky rukopis je uvoľnený, skicovitý, využíva vizuálnu skratku, pritom si zachováva expresívny výraz a s ľahkosťou pracuje s iróniou i zveličením. Suverénne pracuje aj s farbou, nevyhýba sa ani netradičným materiálom či experimentovaniu napr. s textilom a presahmi do 3D objektov. Felber trvalo skúma vlastnosti a prelínanie rozličných výtvarných médií, pričom získané poznatky ďalej aplikuje vo vlastnej výtvarnej praxi.

Finálové dielo Your Path To Divinity (2021) je súčasťou ostatného cyklu autora Healing Season (Obdobie uzdravovania), ktorý tvorí sériu závesných obrazov a priestorových inštalácií. Felberovu maľbu definuje intuitívny proces. Jeho diela vznikajú neustálou premaľbou, len pozvoľna dospieva k finálnemu stavu – pocitovo stále „surového“ diela, vytvoreného hrubými vrstvami a nánosmi olejovej farby. Námety na obrazoch sú stále nepriamo spojené s tattoo prostredím, ako aj abstrahovanými symbolmi osobnej mytológie. Aj samotné hojenie prirodzene odkazuje na akt tetovania. Aj tu, po narušení pokožky mikro-pigmentovou implantáciou, sa časom vrstvy kože zaceľujú do pôvodného stavu. Autor pripodobňuje tento dej k hojeniu fyzických a duševných rán z rozličných životných skúseností…

V rokoch 2012 – 2018 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, Fakulta výtvarných umení – bakalárske štúdium absolvovala v Ateliéri voľnej tvorby u docenta Bencu, magisterské v Ateliéri kresby a klasických maliarskych disciplín u profesora Hološku.

Debutantka súťaže Beáta Kočner Bencová má jasne ohraničený tematický záber. V centre jej záujmu je spoločnosť, najmä však žena – jej postavenie, zaradenie, tápanie a strácanie sa v súčasnom svete. Cez svoje protagonistky sa Kočner Bencová snaží reflektovať psychológiu a správanie postáv, no v skutočnosti sa vyrovnáva aj s vlastnými pochybnosťami. Postavy, ktoré na svojich obrazoch spodobuje, sú „antropoidy“. Bytosti, ktoré vyzerajú ako ľudia, nie sú však nimi. Majú ľudskú podobu a naše hyperbolizované vlastnosti, no ide o fantastické stvorenia. Práve prostredníctvom ich zobrazenia sa autorke jednoduchšie tematizujú vážne témy – identita, sexualita, inštinkt, živočíšnosť, hriešnosť, nekorektné správanie, mýtus krásy… – celkovo naša „ľudská“ povaha. Vyjadruje sa typickými hrubými ťahmi, ktoré evokujú naivnú, takmer až detskú kresbu či umenie art brut. Autorka zdôrazňuje, že žijeme v absurdnej dobe. Aj preto môže vďaka zdanlivo „jednoduchým“ postavám využívať „humor cez slzy“. V skutočnosti trefne poukazuje na negatívne, často všeobecne tolerované (či prehliadané) javy v spoločnosti. Jej príspevok k téme však nie je len o kritike, ale najmä o sústredenom pozorovaní.

Finálové dielo Sme rodina (2021) je aktuálnou reflexiou problematiky ženy ako dobrovoľného objektu. Ide o zobrazenie rituálnej promiskuity, kritický náhľad na častý prototyp správania žien, využívajúcich „vlastné“ zbrane na získanie spoločenského statusu, vytvorenie si finančnej zábezpeky či rodinnej väzby. Pohľad na „rodinnú“ atmosféru v prostredí zrubu dopĺňajú nespútané rituály ako vzor prezentovaný cez sociálne siete. Postavy s atribútmi parožia odkazujú na pudovosť a pojednávajú o snahe byť trofejou, alfa samicou. Zároveň obraz odkrýva temnú stránku problematiky, kde luxus nenahradí naplnenosť vo vzťahu a plnohodnotnú rodinu. Formálne pritom Kočner Bencová mieša Bibliu (Betlehem) a kompozíciu tabuľovej maľby s divokým naratívom komiksového charakteru, odkazujúcim na aktuálny rozklad našej spoločnosti.

V rokoch 2015 – 2021 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici, v Ateliéri klasických maliarskych disciplín u profesora Hološku.

Michaela Murínová zastupuje zdanlivo klasickú polohu súčasného vizuálneho umenia. Vyjadruje sa prednostne realistickou, zvyčajne figurálnou maľbou, pričom sa zameriava na optické ilúzie v najrôznejších podobách. Lákajú ju klamné efekty, maliarsky ťažko zvládnuteľné, ktoré však predvádza s ľahkosťou a bez opozeraných trikov. Nejde jej len o samovoľné predvádzanie maliarskej zručnosti, autorka nimi narába premyslene, snaží sa práve prostredníctvom nich vytvárať isté napätie a jednoznačný naratív. Paradoxne, prostredníctvom v istom zmysle banálnej formy, sa jej darí dosiahnuť pôsobivý výsledok.

Jednoznačne to platí aj pre súťažnú maľbu Priezračná (2020). Murínovú fascinujú priezračné, prchavé momenty spôsobené lámaním svetla dopadajúceho na sklenený povrch. Centrálnou časťou obrazu je realisticky zachytený autoportrét, skrývajúci sa medzi dvoma pohármi. Evokuje istý moment zamyslenia, introspekcie… Autorka sa vyznáva, že pomocou deformácie v kombinácii s fragmentom reality chce vyjadriť tajomnosť, odstup od súčasnej spoločnosti, držanie sa v úzadí, respektíve čakanie na to, kam táto situácia dospeje. Obrazom sa pokúša vyjadriť strnulosť v spoločenských úsudkoch, zmrazenie v čase, neschopnosť zmeniť a napraviť spoločnosť. Z formálneho hľadiska by sme mohli pripomenúť moment zmnoženia blízky ikonickým dielam svetovej moderny či prirodzene východiskovú popartovú štylizáciu.

V rokoch 2014 – 2020 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v 4. ateliéri prof. Ivana Csudaia.

Debutantka súťaže Mikaela Mia Papp sa vo svojej tvorbe sústreďuje prednostne na mestské prostredie, z ktorého čerpá, a rozvíja svojskú a neprehliadnuteľnú podobu „acid urban geometrie“. Inšpirácie nachádza v mestskom prostredí, ktoré ju obklopuje. Komunikuje cez jednoduché symboly a kultúrne kódy, používa elementárny jazyk prevzatý z ulíc anonymného mesta, ktorý prepája s vizualitou počítačových hier a komiksov. Sústreďuje sa na skúmanie priestoru v maľbe, manipuluje zachytené objekty, používa zmenené štruktúry, materiály, farby aj línie.

Finálové dielo Plocha na prenájom (2020) je súčasťou širšej rovnomennej kolekcie, v ktorej autorka skúma postavenie maliarskeho diela v súčasnosti. Zaujíma ju otázka jeho premeny na produkt a rola, ktorú dnes maľba zastupuje v spoločnosti. Privlastňuje si estetiku urbánneho prostredia, najmä vizuálny smog v podobe reklamy a billboardov, ktoré sú často nevyužité a prázdne, a dlhodobo diskutované naprieč spoločnosťou. Zmocňuje sa mestského „odpadu“, zabudnutých a prehliadaných častí miest. Kombinuje ich s populárnymi prvkami často využívanými v komerčnom dizajne sériovo vyrábaných produktov. Prostredníctvom premaľovaného nápisu sa autorka nepriamo zaoberá prázdnotou, osamelosťou, vyprázdnenosťou našich životov. Sme neustále zavalení nadbytkom informácií – a to na všetkých úrovniach našich životov, a pritom takí osamelí. Papp akcentuje zeitgeist doby – urbánne prázdno vo virvare informácií. Pozoruhodné vizuálne zamyslenie, ktoré ako jedno z mála finálových diel suverénne predvádza iný prístup k médiu maľby.

V rokoch 2018 – 2020 absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v Ateliéri maľby III R. Podhorského. Štúdiá začala v Košiciach na Fakulte umení TU pod vedením prof. PhDr. Petra Rónaia, v odbore grafiky a experimentálnej tvorby. V roku 2015 absolvovala študijný pobyt na Univerzite v Zlíne, v ateliéri animácie u Lukáša Gregora, v období 2017 – 2018 na Akadémii krásnych umení v Krakove. V roku 2019 sa stala finalistkou ceny EXIT – súťaž pre študentov/študentky českých a slovenských vysokých umeleckých škôl, ktorú vyhlasuje Fakulta umění a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem.

Denisa Slavkovská, debutantka prítomnej súťaže, je multidisciplinárna vizuálna umelkyňa. Vo svojej tvorbe pracuje so širokým spektrom médií, od maľby, kresby, klasickej grafiky až po inštaláciu, performance a fotografiu. Rôznorodosť pramení zo stáží, ktoré počas uplynulých rokov absolvovala, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Tematicky sa vo svojej tvorbe pohybuje medzi dvojicou nosných tém, ktorými sú človek – energia a priestor – pohyb. Tieto dva východiskové body sa ako základné farby postupne zmiešavajú, čoho vyústením sú nové odtiene tém, ktoré však jej rukopis a výraz tvorby držia pohromade. Počas pobytu v Krakove ju výrazne inšpirovala technika litografie – práve tu transformovala svoje vyjadrovacie prvky a zaužívaný osobný súbor symbolov. V najnovších prácach sa vracia k vnímaniu a vyjadrovaniu priestoru, pohybu, času a gesta.

Tomu zodpovedá aj prevedenie finálovej maľby Zbohom pred tým než pôjdem domov (2021). Slavkovská preferuje jemné farby, prírodné materiály a jednoduché tvary v minimálnej štylizácii. Jej rukopis je fluidný, maľuje s ľahkosťou, poeticky, „žensky“… Nesnaží sa byť objektívna (pretože neverí, že by to v umení bolo možné), jej diela sú však osobné, ale nie zamerané na seba. Snaží sa vyjadriť veci tak, ako ich chápe, pomocou sily čistého gesta. Diváka sa pokúša zaujať emocionálne aj fyzicky. Pozorný divák sa stáva svedkom interiérovej scény, ktorej nemusí úplne rozumieť, ale snáď pociťuje to, na čo odkazuje samotná autorka. „Zbohom, pred tým než pôjdem domov. Bolo to príjemné, miestami aj nie. Ale tak to má asi byť. Cítila som to. Zneužitá, využitá, užitá, užitočná? Bola to moja voľba. Ja spomínam práve teraz a ty spomínaj potom. Na mňa. Mäkkosť, teplo, ticho, púdrová vôňa. Čakala som to. Nezapadnem prachom, iba jemne vyblednem. Zmiznem…“

V rokoch 2016 – 2021 študoval v Otvorenom ateliéri maľby Rastislava Podobu na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Za svoju diplomovú prácu získal cenu rektora. V roku 2020 obsadil ako debutant tretie miesto v súťaži Maľba.

Maliarsky program Miroslava Sandanusa je určený a jasne vymedzený. Autor pozoruhodne pracuje s environmentálnou tematikou – fascinujú ho skládky, odpad, poveternostné zmeny, ničenie planéty – naliehavá problematika, ktorá je najmä mladou generáciou vnímaná ako mimoriadne urgentná a dôležitá zároveň. Sandanus sa vyjadruje realistickou maľbou; ambíciou autora je vtiahnuť diváka do toku vlastných myšlienok. Jeho tvorba nám ukazuje, ako umelec pozoruje svet a dianie okolo seba, čo ho fascinuje; no najmä to, ako mu na prírode záleží. Sandanus maľuje sugestívne – zvlášť jeho cyklus malieb z prostredia skládok, kde pracuje aj s ľudskou figúrou či jej fragmentmi, možno považovať za mimoriadne pôsobivý príspevok k téme, ktorá začína byť pre mladých maliarov a maliarky čoraz dôležitejšou nielen v osobnom živote, ale aj vo vizuálnom stvárnení.

Finálové dielo Prečo tu mám byť? (2021) je priamym odkazom na obdobie pandémie – čas, keď sa príroda stala pre mnohých útočiskom a miestom úniku od negatívnych správ a pocitu bezradnosti. Samotné prírodné prostredie je v obraze takmer skryté, skôr zahmlené – vynára sa v zadnom pláne, náznakom siluety stromov. Sandanusov prístup k maľbe je však takpovediac klasický – vo svojej tvorbe má na prvom mieste myšlienku a tému, a až potom uvažuje, ako bude k danému dielu formálne pristupovať. Zvyčajne pracuje s monochromatickým farebným spektrom – hlavne preto, aby diváka, ktorý sa pozerá na obraz, ešte viac vtiahol do atmosféry daného obrazu. Chce, aby sme precítili moment, ktorý na obraze zachytil, núti nás zamyslieť sa nad environmentálnou problematikou. Autor sa trvalo snaží klásť dôraz na ekologické problémy a poukázať na to, aký dopad majú na človeka a prírodu. Robí to zrozumiteľne a presvedčivo, o čom svedčí pozitívny ohlas odbornej, no i laickej verejnosti.

V rokoch 2008 – 2014 študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, v Ateliéri súčasného obrazu a v Ateliéri performancie (2010 – 2011). Od roku 2017 pokračuje v doktorandskom štúdiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici (doc. Balázs). Žije a tvorí v Košiciach.

Podobne ako aj u iných finalistov, hlavnou témou diel Simony Štulerovej ostáva kontrast stretu ľudskej civilizácie a prírody, skúmanie vzťahu človeka a krajiny. Jej výtvarný program stojí na konfrontácii premien súčasnej krajiny pod vplyvom civilizačných zásahov. Autorka tento proces vníma ako prirodzený, chápe ho ako cyklus života – niečo nové vzniká a, prirodzene, niečo iné musí zaniknúť. Práve o zachytenie pocitu z tohto do istej miery samozrejmého kolobehu sa snaží formou svojich sérií akrylových malieb. V abstraktných kompozíciách prostredníctvom jazyka geometrie, ktorý však miestami naznačuje detail konkrétnejšieho výseku prostredia (niekedy aj s využitím počítačového softvéru), narúša a potláča svet prírody – čím tento konflikt zámerne vizualizuje. Štulerová si totiž jasne uvedomuje, že človek by mal prírodu nielen chrániť, ale snažiť sa byť jej súčasťou, pretože stále je natoľko silná, že nám svoju prevahu ukazuje prostredníctvom prírodných živlov.

Vo svojom finálovom diele In medias res 6_991 (2021) z rovnomenného cyklu mapuje autorka jazykom geometrie teritoriálne presahy medzi prírodnou a osídlenou krajinou miesta, kde momentálne žije. Zaujímavo prepája expresívne pôsobiaci podklad (liatie farby) s prísnou maľbou ostrých hrán a pomerovou geometriou. Štulerová spája fragmenty geografie a geometrie s osobnými vnemami krajiny a miesta. Skúma pozostatky stavieb v Slovenskom Rudohorí, ktoré pohltila príroda. Svojou tvorbou neanalyzuje iba geologické a geometrické prvky, ale hľadaním génia loci zrúcanín sa sústreďuje aj na filozofickú stránku týchto opustených miest. Práve tak odhaľuje skrytú históriu stavieb aj ich prepojenie s okolitou prírodou. Ako hovorí sama autorka, práve prostredníctvom pomerovej geometrie poukazuje na nepomer prostredí, miznúce prírodné prostredie a civilizačné zásahy do krajiny.

V rokoch 2010 – 2016 študoval v 4. ateliéri profesora Ivana Csudaia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2020 bol finalistom súťaže Maľba.

Turkovič sa vo svojej tvorbe donedávna prednostne venoval témam spojeným s mestom a verejným priestorom. Úzke prepojenie s urbánnym prostredím pramení z jeho priameho kontaktu s graffiti subkultúrou, v ktorej takpovediac vyrastal. Dnes graffiti pre neho predstavuje skôr zásobáreň pocitov a vnemov, nie obrazových zdrojov. Spredmetňuje mu život na periférii, no nie je pre umelca primárnym vizuálnym východiskom. Je zrejmé, že graffiti a aj jeho estetický aparát nie sú pre autora kľúčovým prameňom, priamo s nimi ďalej nepracuje; aj keď bezpochyby formovali výtvarný jazyk, z ktorého i dnes vychádza.

Jasne to dokumentuje aj tohtoročné finálové dielo Babka má doma obraz Laluhu (2021), v ktorom Turkovič invenčne kombinuje maľbu sprejom s geometrickou formou odkazujúcou na jazyk moderny – kubistické a futuristické tendencie, ale aj propagandistické plagáty. Autor priznáva, že téma jeho diela je „prostá“ – ako u výtvarníkov v minulosti. Momenty zo života, ktoré pre neho boli umelecky vždy kľúčové, posúva snaha sprostredkovať autentický obraz života v Bratislave v roku 2021. Pozoruhodný je najmä kontrast osobného naratívu (babka – jej stolík, okuliare, palička, telefón…) s odťažitým rukopisom. Abstrahovaná kompozícia evokuje laluhovský gradient, pritom ponúka jeho zaujímavú formálnu interpretáciu. Tá nevychádza z objemového rozmaľovania, ale využíva postupy blízke graffiti – sprejovanie, obrazová skratka. Posun sociálnej tematiky do vizuálne príťažlivej roviny súčasného jazyka je pozoruhodným príspevkom k častej otázke, ako maľovať v 21. storočí.

V rokoch 2016 – 2021 študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici v Ateliéri klasických maliarskych disciplín u prof. Ľudovíta Hološku. V roku 2019 absolvovala študijný pobyt na Universidad de Miguel Hernandez de Elche v španielskej Altea.

Ďalšia debutantka súťaže Kristína Záhorová sa vo svojej tvorbe zaoberá najmä vzťahom medzi prírodnou krajinou a ľudskou podstatou. Očarenie prírodou – jej rozmanitosťou, je u nej mimoriadne intenzívne. Fascinujú ju farby, tvary, povrchy, štruktúry, variabilita… Vo svojej tvorbe v prvom rade reflektuje vnemy a pocity, ktoré nadobúda v otvorenom priestore. Cez myšlienky sa k nim vracia ako k imaginatívnym krajinám, samostatným svetom, ktorých vizuálna forma prvotne pramení z organického sveta. Nemenej dôležité je však aj maliarkinho vnútorné prežívanie. Navyše, Záhorová experimentuje aj materiálovo. Prírodnú podstatu vo svojich maľbách akcentuje prostredníctvom využitia tušu, ktorý sama vyrába v zdĺhavom procese od pobytu v prírode (s cieľom hľadať inšpiráciu a potrebný materiál) až po následné spracovanie prírodnín do osobitej farebnej škály. Jej maľba je procesuálna, spontánna, odohrávajúca sa prednostne v meditatívnej rovine – dôležité je hlboké prežívanie samotného vzniku a priebehu maľby.

Názov súťažného diela Hibiscus, Rubia, Indigofera (2021) odkazuje na použité pigmenty – latinské názvy rastlín. Ako podklad autorka použila ľanové plátno, ktoré zdedila po starej mame. Dielo odkazuje na korene – kultúrno-sociálne aspekty (minulosť vs. súčasnosť) a tradovanie skúseností v ženskej línii rodiny. Ručne spriadané ľanové plátno však použila odlišným spôsobom ako predchádzajúce generácie žien v jej rodine. Prostredníctvom maľby staré plátno oprašuje, využíva ho po svojom, a tým transformuje staré zvyklosti na nové, avšak ponecháva myšlienku tradovania nedotknutú. Tá ostáva v diele prítomná rovnako ako príroda v nás. Pomocou prírodného tušu vnáša do maľby rôzne efekty a štruktúry, ktorých neustále sa meniaci charakter zabezpečuje organicky pôsobiaci vizuál malieb. Abstraktné mikrosvety či imaginatívne krajiny, ktoré sú inšpirované prírodným prostredím, koriguje náhodnou škvrnou. Jej vizuálny prejav je blízky umeniu art brut – sama pripomína, že úprimné vyjadrenie dieťaťa či duševne chorého chápe výtvarný prejav na základe jeho procesu, nie výsledku. Zdôrazňuje, že práve takýto čistý pocit sa snaží počas maľby prežívať a dať tak priestor čo najspontánnejšiemu výtvarnému prejavu.

V roku 2018 absolvovala Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach, Ateliér súčasného obrazu pod vedením doc. Adama Szentpéteryho. V roku 2017 bola finalistkou súťaže Maľba. Okrem voľnej výtvarnej tvorby pôsobí aj v oblasti výtvarnej edukácie detí, mládeže, dospelých a seniorov.

Dováľová sa vo svojej tvorbe vyjadruje jazykom geometrickej abstrakcie s prvkami konštruktivizmu. Prednostne neosobný výtvarný prejav však ozvláštňuje expresívnym maliarskym gestom, štylizáciou a farebným koloritom. Vytvára pomyselné svety, v ktorých dominujú ťažké stroje, mechanizmy, konštrukcie, ale aj elementy a častice voľne levitujúce v univerze. Tie spoločne vytvárajú špecifický obraz priemyselno-technizovanej krajiny. Autorka charakteristickým výtvarným prejavom zbavuje architektúru, ťažký priemysel a stroje ich bezútešnosti. Vytvára kompozície geometrických ihrísk, kde variácie elementov tvoria sled udalostí zrazený do momentov balansujúcich v časopriestore.

Finálové dielo Interlayer 1 (2020) dokumentuje snahu Dováľovej vyjadriť kľud, ticho a nehybnosť v kontraste znepokojujúcich tvarov, expresívnych vstupov či rozptýlených geometrických obrazcov. Pomocou čistých plôch a hry geometrických tvarov sa usiluje nájsť univerzálny poriadok vo vzťahu horizontál a vertikál. Nadväzuje pritom na dedičstvo domácej i svetovej moderny – v mnohom dokonca pripomína fullovskú štylizáciu, jeho ornamenty a vizuálnu skratku – ale nepriamo aj na dielo Joana Miróa či Pabla Picassa. Tendencia ku konštruktivizmu či geometrickej abstrakcii v spojení s dokonalým prevedením je v jej podaní ozvláštnená aj nepriamou naratívnosťou. Aj keď svoje kompozície skladá ako premyslené konfigurácie rôznych tvarov, jej maľby prinášajú aj napriek geometrizujúcej štylizácii akýsi emotívny náboj, intímnu spoveď, náznak šifrovaného príbehu. Napriek recyklácii ikonografie dedičstva avantgárd, nenápadným odkazom na ruskú modernu či estetiku socializmu, si Dováľová dokázala zachovať svojský rukopis. Predvádza prekvapivo vyzretú polohu, ktorú určuje kultivovaný maliarsky prejav a výrazná koloristická kvalita.