Natália Šimonová: Moje maľby sú autentickou výpoveďou

Ešte pred rokom poznal jej maliarsku tvorbu len pomerne úzky okruh ľudí na Slovensku. Dnes vystavuje v Paríži – v prestížnych priestoroch, kde jej obrazy susedia s dielami od Picassa.

Študentka 5. ročníka Akadémie umení v Banskej Bystrici ohúrila minulú jeseň odbornú porotu v súťaži Nadácie VÚB Maľba. Do veľkej miery za to môže jej odvážna a originálna technika maľovania hrdzou. Jej tvorba zaujala tento rok aj porotu v súťaži Strabag Artawart International, kde sa prebojovala až do finále súťaže a odniesla si cenu uznania. Natália Šimonová, rodáčka z Prašíc pri Topoľčanoch, je maliarka telom aj dušou, o ktorej bude umelecký svet ešte veľa hovoriť. Dokazuje to aj v našom rozhovore.

 
Foto: archív Natálie Šimonovej 

Včera, teda deň pred naším rozhovorom, ste sa práve vrátili z Paríža. Čo vás tam viedlo?

V Paríži som bola počas tohto roka už dvakrát. Aktuálne mám tú česť a moje obrazy sú súčasťou kolektívnej výstavy v parížskych priestoroch UNESCO. Ide o výstavu, kde sú vybraní traja konkrétni študenti z troch umeleckých vysokých škôl na Slovensku – z katedier maľby. Vo vedľajšej sále od mojich obrazov je napríklad Picasso. Je to neuveriteľné.

Ako ste sa k možnosti vystavovať v Paríži vôbec dostali?

Deň po tom, ako som v októbri minulého roka vyhrala súťaž Maľba, mi zatelefonoval Jakub Urik, riaditeľ Slovenského inštitútu v Paríži, a spýtal sa ma, či nechcem ísť do Paríža na rezidenciu. Dlho sme to tajili, vedela o tom len moja rodina a ľudia zo školy. Bála som sa, či to vyjde. Treba podotknúť, že moja škola nemala žiadny problém s tým, že budem navštevovať prednášky zo zahraničia a všetci ma absolútne podporili, vrátane Spolku výtvarníkov Slovenska, aby som v náročnom období pandémie mohla takto odísť. Pôvodne to malo byť len na mesiac, ale nakoniec boli so mnou tak spokojní, že som ostala aj dlhšie. Celý čas som bola na rezidencii v Cité internacionale des arts – tam som maľovala, nadväzovala kontakty. Aktuálne začínam spolupracovať s parížskou galériou Sobering, idú mi otvoriť showroom. Uvidíme, čo bude ďalej. Žijem život, aký som vždy chcela žiť. Nečakala som, že to príde ešte počas školy. Som za to neskutočne vďačná.

 
Foto: archív Natálie Šimonovej

Dá sa povedať, že túto novú etapu vášho profesionálneho života rozbehla práve súťaž Maľba?  

Jednoznačne áno. Nebyť Maľby, teraz by sme tu nesedeli a nerobili by ste so mnou rozhovor. Rovnako tak by som neprišla pred pár hodinami z Paríža, kde som otvárala už spomínanú výstavu v UNESCO. Pred Maľbou som bola v podstate neznáma maliarka, ktorú poznali ľudia z brandže len v Banskej Bystrici a pár ľudí naprieč Slovenskom. Síce som mala slušné zastúpenie na výstavách už aj predtým, veľmi to ľudia neregistrovali, brali ma ako krovie (smiech). Vedela som presne, že úspech v tejto súťaži je to, čo vo svojom živote potrebujem. Bola by som nerada, keby to vyznelo vykalkulovane, lebo tak to nebolo. Jednoducho, viem, že v živote sú príležitosti, ktoré treba využiť. Maľbu som poznala a sledovala dlhodobo a bol môj obrovský sen dostať sa aspoň do úzkeho výberu. To že Maľbu vyhrám, som nečakala, ja osobne som mala iného favorita.

Asi je zbytočné hovoriť o tom, ako ste zareagovali, keď ste to dosiahli v súťaži až na samotný vrchol ...

Keď sa blížilo finále, čakala som na telefóne pomaly deň-noc, bola som veľmi nervózna, ako to dopadne. Mala som problém so spánkom, vždy tak prežívam každú súťaž či veľkú udalosť v mojom živote. Víťazstvo bolo pre mňa obrovským šokom a musela som to dlho vstrebávať. Maľba mi priniesla obrovské príležitosti, kontakty, záujem o moje diela sa zásadne zvýšil. Hoci moju tvár skoro nikto stále nepozná, moje maľby a meno áno. To je podstatné a veľmi sa z toho teším. Je to celkom smiešne, že ma teraz ľudia poznajú ako tú, čo maľuje hrdzou a často ma spoznávajú cez moje fľaky (smiech). Nevadí mi, že ma zatiaľ takto škatuľkujú, nik mi nediktuje, čo mám maľovať. Moje maľby sú mojou autentickou výpoveďou a je pre mňa kľúčové, aby to tak zostalo.

Spomínate vašu, takpovediac, „trademark“ techniku. Do akej miery sa ju chystáte naďalej rozvíjať? 

Maľujem a tvorím rôzne – aj klasicky olejom, venujem sa aj inštaláciám. Robím stále niečo nové. Ale je pravda, že hrdza je moja láska na celý život. Som s ňou prepojená. Aj cez moje kožné ochorenie vitiligo ju v prenesenom slova význame nosím denne na sebe, je všade. Keď som s hrdzou začala, od začiatku som v nej videla veľký potenciál. Vytvorila som okolo nej vlnu záujmu. Keby som nechcela, aby to tak bolo, tak by som maľbu hrdzou toľko nepropagovala (smiech). Silný koncept k mojim maľbám k tomu len dopomohol. Obraz Reťazák bol úplne prvým, kde som použila kombináciu pastelu a hrdze. Bol súčasťou série POST ŠTRUKTÚRA, ktorú som maľovala ako moju bakalársku prácu. Potrebovala som si pri nej ujasniť ako narábať s týmito faktormi, ktoré sa pre mňa stali signifikantné. Ale ako vravím, neostávam len pri hrdzi. Práve v Paríži som sa venovala intenzívnejšie technike frotáže, čo je vlastne otláčanie na princípe „minca, papier, ceruzka.“ Frotovala som pred významnými architektonickými časťami mesta rôzne štruktúry, chodníky, poklopy, potrebovala som využiť potenciál tohto mesta. Z frotáží som okrem iného vytvorila aj obraz Víťazného oblúka. Mám rada ten obraz. Žiaľ, už ho nevlastním, z čoho mi bolo aj smutno, ale viem, že je v dobrých rukách.


Foto: archív Natálie Šimonovej 

Znie to, ako by vám aj bolo ľúto, že sa vaše dielo dostalo ďalej medzi ľudí ...

Je to zvláštny pocit. Nemám rada, keď niekto povie, že veď namaľuješ druhý obraz. Absolútne to tak neplatí. To, čo s ním prežijem, je tu a teraz, nikdy sa to nezopakuje a to si treba vždy uvedomiť. Nemaľujem kópie svojich obrazov, len ich súrodencov (smiech). Je viac než príjemné, že si už dokážem touto formou zarábať na život, čo nechcem brať ako samozrejmosť a veľmi si to vážim. Po predaji už však nie ste majiteľom týchto obrazov, ste len ich autorom. Rada udržiavam kontakty s majiteľmi, ale túto možnosť mám čím ďalej tým menej. Nedá sa to zvládať. Obrazy sa dostávajú aktuálne k záujemcom na výstavách už od Paríža, cez Viedeň naprieč celým Slovenskom. Je to úžasné, len mi je ľúto, že ich už väčšinou neuvidím.

Čím definujete tento vzťah ku svojej tvorbe?

Netajím sa tým, že o mojich obrazoch hovorím, že sú to moje deti (smiech). Vždy hovorím, že oni mi dovolili, aby som ich mohla práve ja namaľovať. Keď ich po čase uvidím na nejakej výstave, vždy ma to dojme. Úprimne, je pre mňa stále neuveriteľné, že práve ja robím takúto prácu. Vôbec som na to nebola stavaná. Vždy som potrebovala byť v kontakte s ľuďmi, netušila som, čo dokáže urobiť s človekom ticho a dobré umenie. Dnes však už viem, že som výtvarníčka 24 hodín 7 dní v týždni a je to silnejšie než kedykoľvek predtým. A to ma napĺňa.

Čo je pre vás v procese tvorby kľúčové, čomu venujete najviac energie a času?

Najdôležitejšia a zároveň najťažšia je skica. Tá je základom všetkého, potrebujem si ju najskôr premyslieť a vidieť, čo idem maľovať. Skica mi trvá niekedy aj niekoľko týždňov. Samotný proces maľovania obrazu je už potom v mojom prípade väčšinou rýchly – najmä, keď pracujem s hrdzou. To je oveľa rýchlejšie, napríklad v porovnaní s olejom. Dôležitý je pre mňa aj priestor. Potrebujem veľké plátno, aby mala jedna lišta aspoň dva metre. Vtedy som veľmi spokojná (smiech). Pri malom obraze sa ani nestihnem rozbehnúť. Malé, detailné obrazy mám rada, ale potrebujem pri maľovaní rozmach, až fyzickú voľnosť. Myslím, že je to sčasti dané aj mojou extrovertnejšou povahou. Mám rada pozornosť, priznávam.

 
Foto: archív Natálie Šimonovej, Eva Kelety

Kam siahajú vaše osobné maliarske méty?  

Nechávam to plynúť. Čo viem isto, je, že chcem ísť na doktorandské štúdium. Uvedomujem si, že ma dnes maľba živí, ale neviem, čo môže prísť o pár rokov. Chcem preto myslieť aj na zadné vrátka. Bola by som veľmi rada, keby som mohla v budúcnosti učiť. Chcem hlavne stále maľovať. Maľujem to, čo chcem. Mám ešte tak veľa námetov v skiciach a chcem ich zhmotniť na plátne. Potrebujem ukázať to, čo vidím. Mojím cieľom je jednoznačne cesta, proces rastu. Nezostávam však len pri maľbe, chcem ísť ešte viac do priestoru. Chcem byť multifunkčná výtvarníčka, ktorá bude neustále rozvíjať svoj výskum.

Ste maliarka, ktorá ide s dobou. Určitý čas ste sa však venovali aj štúdiu histórie. Do akej miery nachádzate inšpiráciu v starom, klasickom umení?

Aktuálne ma priamo neinšpiruje nejaký konkrétny maliar alebo vo všeobecnosti umelec. Je to pre mňa ďaleko väčšia sila. Ja medzi tými umelcami nachádzam odpovede na moje otázky. Milujem, napríklad, impresionistických maliarov, Fridu Kahlo – pri nej mám v určitých momentoch z jej života pocit prepojenia – ale aj mnohých, mnohých ďalších. Títo v podstate mŕtvi ľudia mi neskutočne pomáhajú. Nielen svojou tvorbou, ale celým svojím životom, všetkým. Neviem oddeliť môj súkromný život od mojej tvorby, nepotrebujem dovolenku od umenia, musím byť vždy prítomná v danom čase a priestore a rozmýšľať ako výtvarníčka.

Vráťme sa na záver ešte raz k momentu, ktorým nabral váš maliarsky život túto dynamiku - teda k súťaži Maľba. Čo by ste odkázali ďalším maliarom, ktorí zažijú podobný úspech ako vy? Na čo by sa mali pripraviť?

V prvom rade na veľký tlak – od okolia ale aj tlak samých na seba. Ja som bola niekoľko dní po zisku titulu paralyzovaná, ležala som v posteli a plakala som. Vedelo to o mne len pár blízkych ľudí, potrebovala som si dať čas a vstrebať to. V tom čase prišli médiá, rozhovory, čo bolo veľmi príjemné, ale začala som si uvedomovať, že čo teraz. Pýtala som sa samej seba, či dokážem vytvoriť vôbec niekedy obraz, ktorý bude lepší než Reťazák. Dostala som strach a bola som až paranoidná. Jediná vec, čo však môžete vtedy urobiť, je, že budete len pracovať ďalej. Umenie ma tak opäť presvedčilo, že je mojou záchrannou sieťou. Popri tom si musí človek s odstupom času stále viac uvedomovať, že toto všetko sa môže pominúť. Pokiaľ môžem, trávim čas s rodinou, priateľmi. Milujem stretnutia s mojimi kamarátkami, ktoré nemajú vôbec nič s umením. Len tak si vybehneme za našu dedinu Prašice a sme spolu v prírode. To isté platí aj o Paríži či Banskej Bystrici. Mám tam priateľov a je pre mňa veľmi podstatné udržiavať s nimi kontakt. Je dôležité zachovať si takúto obyčajnú ľudskosť.


Diela 20 finalistov aktuálneho, už 16. ročníka súťaže Maľba si môžete pozrieť na stránke Maľba tu. Mená troch víťazov, ktorí získajú uznanie a pozornosť umeleckého sveta a tiež celkovú odmenu 20-tisíc eur pre svoj ďalší rast, budú známe 30. septembra 2021. Nadácia VÚB plánuje priblížiť mladé umenie v podaní finalistov Maľby 2021 opäť aj naživo prostredníctvom bezplatnej výstavy.